Medicína

Nová energia byliniek

Dôvera niektorých ľudí v účinnosť prírodných liečiv je veľká – no nie vždy opodstatnená. V skutočnosti existujú výrazné rozdiely v kvalite, ale dajú sa len ťažko rozpoznať.

Ľudia všetkých kultúr odpradávna používali rastliny a plody, aby nimi liečili choroby. Už Egypťania verili v liečivú silu prírody a antickí liečitelia prevzali ich poznatky. Hipokrates, ktorý sa narodil v roku 460 pred Kristom, patrí k najznámejším lekárom tých čias. On je aj autorom „Corpus hippocraticum“, zobraných spisov o rôznych spôsoboch použitia rastlín v medicíne. Hipokrates podnikol viacero ciest, aby si rozšíril vedomosti. A práve on sa dopočul o ajurvéde – liečebnom systéme, ktorý ešte aj dnes existuje v Indii a ktorý využíva bylinky a rôzne druhy čajov. Indovia dodnes veria v silu prírodných liečivých látok. Pravidelne ich užíva asi 60 percent obyvateľstva, vysvetľuje Rakesh Tuli, riaditeľ Národného botanického výskumného ústavu. Podobne ako na indickom subkontinente, aj v Afrike alebo v Južnej Amerike sa nepretržite udržiavala tradícia prírodného liečiteľstva a aj dnes je v amazonských provinciách Brazílie bežným javom vyhľadať v prípade potreby šamana. V mnohých krajinách až štyri pätiny obyvateľstva veria v silu prírodnej medicíny. Vo svete sa dnes používa okolo 35 000 liečivých rastlín. Nielen preto, že lieky vyrobené farmaceutickými firmami sú príliš drahé, ale aj preto, že bylinky a tinktúry neraz vzbudzujú – najmä v rozvinutých krajinách – väčšiu dôveru než liečivá vyrobené na základe priemyselnej chémie. „Rastlinné liečivé prostriedky majú v mnohých krajinách veľkú tradíciu. Už aj preto sú také obľúbené,“

tvrdí Rakesh Tuli.

Celé stáročia hromadili liečitelia, keltskí kňazi či medicinmani veľké bohatstvo skúseností so zaobchádzaním s liečivými rastlinami. Odovzdávali ich z generácie na generáciu. V Európe sa tak rozvinulo antické liečiteľstvo a z neho stredoveké kláštorné lekárstvo. V mnohých botanických názvoch nachádzame dozvuky čias starého liečiteľského umenia. Aj výraz pre liečivo – fytofarmakum – je zloženina z gréckych slov „phyton“ vo význame rastlina a „pharmakon“ – liek.
 Historická hĺbka dáva prírodnej medicíne čosi, čo vzbudzuje dôveru. Mnohí majú dojem, akoby už sám vysoký vek receptov dokazoval, že sú na liečbu tej či onej choroby naozaj maximálne vhodné, ba dokonca najlepšie.
No naozaj je to vždy tak?

„Dôvera ľudí v rastlinné liečivá je veľká,“ tvrdí Theodor Dingermann, profesor farmaceutickej biológie v Nemecku a autor uznávaných učebníc na túto tému. „Občas až príliš veľká!“ Kvalita prírodných liečiv totiž neraz dosť kolíše, a to oveľa väčšmi než pri chemických prostriedkoch.
Vysvetlí to jednoduchý príklad: ak pri bolestiach hlavy siahneme po takzvanom produkte ASS, potom je jedno, či ide o „aspirín“ alebo „alka seltzer“ – bežná tabletka obsahuje kyselinu acetylsalicylovú a nič viac, a tá sa dá veľmi presne dávkovať – väčšinou na 500 miligramov. V prípade rastlinných liečiv – napríklad ľubovníka bodkovaného proti depresii – je to celkom inak. Niektoré produkty sú schválené ako liečivé prostriedky, iné sa považujú skôr za výživové doplnky. Predovšetkým však existuje podstatný rozdiel v kvalite: v rastlinných liekoch nepôsobí jedna, ale zmes viacerých molekúl. A tak sa v extrakte ľubovníka bodkovaného môžu vyskytovať stovky rôznych látok, z ktorých niektoré bližšie ani len nepoznáme.

Okrem toho je koncentrácia účinných látok v každom produkte veľmi rozdielna a závisí od spôsobu výroby a pôvodu suroviny.
Rastlinná surovina môže pochádzať z Ázie alebo z Európy, z pôdy bohatej i chudobnej na živiny, v najhoršom prípade aj zaťaženej pesticídmi. Veď rastlinná surovina nepôsobí ako celok, ale ako zmes látok, ktorá sa z nej získa. Preto zovšeobecňujúce výroky ako: „ginkgo pomáha pri Alzheimerovej chorobe“, alebo: „ľubovník bodkovaný pôsobí proti depresii“ sú jednoducho neseriózne – veľmi dôležité je presné dávkovanie. „Koncentrácia látok z liečivej rastliny je najdôležitejší faktor jej účinnosti,“ zdôrazňuje profesor Roberto Della Loggia, dekan Farmaceutickej fakulty na Univerzite v Terste v Taliansku.
Prírodné liečiteľstvo získalo systematické základy až v 16. storočí vďaka reformátorovi medicíny Paracelzovi, ktorý sa pokúšal čistú účinnú látku vydestilovať z liečivých rastlín pomocou alkoholu. V princípe sa nič iné nedeje ani dnes, keď fytofarmakologické firmy najmodernejšími metódami vyrábajú koncentrované výťažky rastlín – takzvané extrakty, tinktúry a éterické oleje. No v druhej polovici 20. storočia víťazný postup chemickej medicíny priniesol so sebou „zlatý štandard“ posudzovania účinnosti liekov. Odvtedy sú rozhodujúce len výsledky takzvaných randomizovaných, placebom kontrolovaných dvojitých štúdií.
Pri uskutočňovaní týchto testov nevie ani lekár ani pacient, kto dostane účinnú liečivú látku a kto len neúčinné placebo. Navyše, pacienti sa zásadne rozdeľujú do skupín náhodným spôsobom. To má zaistiť maximálnu objektivitu. Metóda dvojitej kontroly naozaj umožňuje spoľahlivo preveriť účinnosť izolovanej chemickej látky.

Autor: Claus Peter Simon