Klíma

Prehriata planéta

Ľudstvo sa musí naučiť prispôsobiť okolnostiam, aby sa aspoň obmedzili škody, ktoré zdedia nasledujúce generácie.

Okolo roku 1760 sa v Anglicku začala revolúcia, ktorá postupne zachvátila celú západnú Európu, Severnú Ameriku a Japonsko. Na začiatku tejto „priemyselnej revolúcie“ však nikto netušil, že masívnym využívaním fosílnych palív vzniká plyn oxid uhličitý (CO²). Človek vypustil džina z fľaše a ten teraz, v 21. storočí hrozí, že dramaticky zmení životné podmienky na celej planéte. Prečo nárast obsahu CO² vedie k ohrievaniu atmosféry, vysvetľuje porovnanie so skleníkom. Cez steny skleníka dopadá slnečné svetlo na podlahu, zohrieva ju a podlaha do vzduchu vyžaruje teplo vo forme infračerveného žiarenia. No kým steny viditeľné svetlo prepúšťajú, vyžarovanie tepla blokujú. A tak slnečná energia ostáva zachytená v podobe tepla vnútri skleníka. To znamená, že aj oxid uhličitý dovoľuje dopadajúcemu slnečnému svetlu takmer voľne prejsť atmosférou, a tak sa pôda a vodstvo ohrievajú. Prijíma však časť tepla, ktoré sa odráža od Zeme a za normálnych okolností by sa strácalo vo vesmíre. Molekuly CO² potom absorbované teplo vyžarujú do všetkých smerov a vzduch sa ohrieva. Oxid uhličitý a niektoré ďalšie plyny pôsobia ako steny skleníka. Starajú sa o to, aby planéta nevychladla.

O tom, že Zem sa otepľuje a že tento vývoj možno štatisticky zachytiť, dnes už nikto nepochybuje. Priemerné globálne teploty sa do konca tohto storočia zvýšia o dva až 4,5 stupňa Celzia podľa toho, aké vysoké budú emisie skleníkových plynov – fluorouhľovodíkov (FCKW), metánu a CO². V súčastnosti je situácia takáto: takmer všetky ľadovce v Alpách už celé desaťročia miznú. Kvôli vysokým letným teplotám strácajú viac masy, ako im môže v zime pribudnúť. A pretože ľad už nespevňuje svahy kopcov, povoľujú a zosúvajú sa. Permafrost sa topí a svahy podliehajú erózii. Klimatológovia tvrdia, že do konca 21. storočia malé ľadovce zmiznú. Správy o rapídnom ústupe ľadovcov neprichádzajú len z Álp, ale aj z oveľa vyšších a chladnejších štítov Ánd a Himalájí. Plocha ľadovcov sa zmenšila aj v severozápadnej Číne – dokonca až o 21 percent. Aj takmer 6 000 metrov vysoké Kilimandžáro v Tanzánii stráca svoju pôvodnú tvár. Podľa výpočtov tento takmer 12 000 rokov starý ľadovec do roku 2015 pravdepodobne úplne zmizne.

V oblasti severného pólu sa následky klimatických zmien prejavujú najzreteľnejšie. V auguste 2006 silné búrky v Arktíde, od Špicbergov po severný pól a na severe Sibíri odplavili viac morských ľadovcov, a tak v tomto regióne odkryli väčšiu vodnú plochu ako kedykoľvek predtým. Celková plocha ľadu bola na konci leta 2005 len 5,5 milióna kilometrov štvorcových. To je o vyše 30 percent menej ako v minulých desaťročiach. Na Aljaške sa priemerná ročná teplota v rokoch 1971 až 2000 zvýšila o tri stupne Celzia. Roztápajúca sa pôda na Sibíri a na Aljaške čoraz častejšie spôsobuje problémy: cesty klesajú, potrubie sa zanáša bahnom, domy musia byť hydraulicky podopreté. Prvými americkými „utečencami pred klimatickými zmenami“ bolo 600 obyvateľov aljašskej dediny Shishmaref. V roku 2002 museli opustiť svoje domy a postaviť si ich inde. Kvôli rozmrazenej pôde sa totiž množstvo budov zošmyklo do mora.

Autor: Henning Engeln