Čína
Chorý čierny obor
Čoraz jasnejšie vidieť, ako industrializácia riadená bez ohľadu na ľudí a na životné prostredie ničí existenčné zabezpečenie 1,3-miliardového národa.
Stala sa treťou najväčšou hospodárskou mocnosťou sveta a láme rekordy v produkcii a exporte. Zdá sa, že príbeh úspechu ČÍNSKEJ ĽUDOVEJ REPUBLIKY nemôže zastaviť nič – okrem Číny samotnej. Čoraz jasnejšie vidieť, ako industrializácia riadená bez ohľadu na ľudí a na životné prostredie ničí existenčné zabezpečenie 1,3-miliardového národa. Napríklad v prudko sa rozvíjajúcom uhoľnom regióne Wu-chaj.
Lyžice bagrov robia diery do tehlových stien, komín padá, dvíhajú sa oblaky prachu. Z malého autobusu vystupujú muži v modrých uniformách, skúmajú hŕby trosiek a robia si poznámky.Strih.Teraz vidíme na zelenej lúke vyrastať nové továrne zo žiarivej ocele. Obloha je modrá. Tento videofilm dokumentuje búranie chrličov špiny a výstavbu moderného priemyslu. V konferenčnej sále Úradu pre životné prostredie vo Wu-chaj sa zapína svetlo v a na nás sa usmieva sedem úradníkov. Máme uveriť, že na severe Číny to teraz vyzerá tak, ako nám ukazujú. No keď neohlásení prichádzame do 40 kilometrov vzdialeného priemyselného parku pri Wu-chaj, naskytá sa nám iný obraz. Pred nami je krajina ako zo zlého sna – poskladaná z tovární, elektrární a baní. Les továrenských komínov, ktoré do vzduchu chrlia žlté, čierne a sivé mraky. Cez tieto splodiny neprenikne ani jediný lúč slnka a pozemok 4 500-hektárového areálu pokrýva popol. Niekoľko sadeníc bez listov lemuje ulice, ktoré vznikli tak náhlivo, že nemajú ani len meno. Zápach sa zahrýza do očí a pľúc. Stretávame deti, ktorým sa uhoľný prach usadil na pokožke tak hlboko, že vyzerajú ako malí zvráskavení starci. Robotníčky z továrne si hlavu a tvár chránia pred smogom bavlnenými šatkami, nenápadne si nás obzerajú a ich červené zapálené oči akoby pod látkou horeli.
Táto Čína je celkom iná ako na videu Úradu pre životné prostredie. Je skutočná. Rýchly vzostup na tretiu najväčšiu hospodársku veľmoc sveta len za tri desaťročia Čínu veľmi spustošil. Až 23 percent z 1,3 miliardy Číňanov nemá prístup k pitnej vode. Len jedno percento z 560 miliónov obyvateľov miest dýcha vzduch tesne nad hranicou znečistenia, ktorú stanovila Európska únia. Podľa informácie Svetovej banky, 20 z 30 miest s najväčšmi zdevastovaným ovzduším na svete leží v Číne. Znečistenie vzduchu sa pred hranicami krajiny nezastaví. Veď akoby sa mohlo? Podľa Medzinárodnej agentúry pre energiu Čína na konci roku 2007 vystriedala USA – dovtedy najväčšieho producenta skleníkových plynov zodpovedných za otepľovanie klímy. A to napriek tomu, že premiér Wen Ťia-pao aj prezident a predseda strany Chu Ťin-tchao, ktorý je vo funkcii od roku 2002, povýšili ochranu životného prostredia na prioritu. Každý guvernér a starosta má odteraz niesť zodpovednosť nielen za ekonomický, ale aj ekologický pokrok. Jeho krajina, tvrdil Wen Ťia-pao v auguste 2007, nezopakuje chybu „najprv znečisťovať a potom ozdravovať“. Už dávno sa tejto chyby dopustila. Na rozdiel od Európy, USA a Japonska, ktoré najprv dosiahli blahobyt, a potom sa mohli venovať ochrane životného prostredia, Číne hrozí, že sa udusí splodinami industrializácie skôr, ako dosiahne aspoň čiastočne porovnateľnú životnú úroveň. Zvláštne hospodárske zóny, prekvitajúci Šanghaj alebo Peking s prípravami na Olympijské hry v lete 2008 nie sú štandardom pre ostatné mestá v Číne. Štandardom je oblasť okolo provinčného mesta Wu-chaj, a ten platí až po Peking.
Autor: Florian Hanig, Tilman Wörtz
|
