Mier

Stratégie pre svetový mier

Počet vojen klesá. Experti na to našli rôzne vysvetlenia. Ich poznatky by mali pomôcť politikom vytvoriť účinné koncepcie riešenia súčasných konfliktov.

Počet konfliktov medzi dvoma alebo viacerými štátmi sa už od konca 70. rokov minulého storočia blíži k nule. A vojny západných spojencov proti Srbsku, Afganistanu, Iraku či potýčky medzi Indiou a Pakistanom vraj nie sú pravidlom, ale výnimkou – píšu ďalej kanadskí vedci. Okrem toho počet priamych vojnových úmrtí, ktorý sa ešte v 70. rokoch 20. storočia pohyboval medzi 300 000 a 400 000 ročne, klesol na 20 000. Keby sa počítalo aj s obeťami civilistov, teda s takými, ktoré zomreli na následky spôsobené vojnou, ako sú choroby alebo hlad, aj tak je to výrazný pokles. Posolstvo bolo jednoznačné. Svet je mierumilovnejší. Bola to senzácia!

Omyl! Žiadna senzácia. O správe sa viac nehovorilo. Niekoľko novín prinieslo krátku správu o štúdii, ale potom sa médiá opäť sústredili na správy o terore a vojne. Andrew Mack, riaditeľ Human Security Centre a zároveň vedúci oddelenia stratégie bývalého generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana, pri zverejnení správy kritizoval, že novinári venujú oveľa viac pozornosti vojnám, ktoré vypukli, než konfliktom, ktoré sa končia. Aj vedci viac rozmýšľajú o príčinách vojen ako o príčinách mieru. Systematicky pestujeme predstavu, že násilie vzrastá – ono však ustupuje!

Human Security Centre, výskumný projekt s desiatkou pracovníkov, patrí k rastúcemu počtu ústavov zameraných na výskum mieru. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia dostal vtedy mladý vedný odbor prvý impulz prostredníctvom scenárov jadrovej hrozby a silnejúceho mierového hnutia. Druhý impulz dostal po roku 1990. Záujem o výskumníkov, ktorých dovtedy zvyčajne považovali za pacifistov vzdialených od reálneho života, zrazu vzrástol – rovnako ako o ich vedu. Lebo o vojne sa už diskutuje aj ako o prekážke rozvoja, kým mier sa charakterizuje ako ekonomicky žiaduce dobro. Čoraz viac vedcov analyzuje svetové konflikty. Vo Švédsku vznikla jedna z najvýznamnejších databáz, Uppsala Conflict Data Program, ktorá sa zaoberá nielen konfliktmi medzi štátmi, ale aj občianskymi vojnami a roztržkami bez účasti štátu.

Od roku 2002 to robí Human Security Project, ktorý sa medzitým presťahoval na University of British Columbia vo Vancouveri, a financujú ho vlády Kanady, Veľkej Británie, Nórska, Švédska, Švajčiarska, ako aj Rockefellerova nadácia. Pozorovania Human Security Centre potvrdzujú aj iní vedci, napr. Alyson J. K. Bailesová, riaditeľka Medzinárodného ústavu pre výskum mieru v Štokholme, a Tobias Debiel, riaditeľ duisburského Ústavu pre rozvoj a mier. „Mnohí vedci stále nechcú túto dobrú správu brať do úvahy,“ hovorí Debiel. „lebo takmer nikto nepredpokladal klesajúci trend počtu vojen. Naopak. Vedecké štúdie sa často zakladali na pevnom predpoklade, že frekvencia výskytu vojen je stále vysoká.“

Odkiaľ pochádza táto deformácia nášho obrazu sveta? Po roku 1989 sa do úľavy z konca studenej vojny primiešal strach z nových globálnych nepokojov. Začiatkom roku 1991 v Iraku, počas takzvanej Druhej vojny v Zálive, USA ako jediná superveľmoc na Zemi ukázali, ako ľahko dokážu opäť vstúpiť do vojny. Takmer bez vlastných obetí, s „chirurgickými zásahmi“ zo vzduchu. V rovnakom čase sa začala v Sierre Leone jedna z najbrutálnejších občianskych vojen vo svetovej histórii. A bojmi v Juhoslávii sa do Európy vrátilo masové vyvražďovanie. Tieto tri správy z veľkej časti prekryli to, čo sa dialo vo zvyšku sveta; alebo skôr – čo sa už nedialo.

Autor: Sven Hillenkamp