Výskum

Giganty v službách výskumu

Kedysi sa tajomstvami sveta zaoberalo iba niekoľko učencov – v mnohých prípadoch na vlastné náklady. V súčasnosti vyzerá výskum úplne inak.

Stôl z neopracovaného dreva. Na jeho okraji kus parafínu a filtračná banka; uprostred medzi množstvom zapojených káblov zosilňovač napätia s elektrónkami, ktoré pripomínajú žiarovky. Vpredu vlastnoručne vyrobené trubice na zachytenie počtu rádioaktívnych rozpadov. Na stole i pod ním veľa batérií. Pomôcky, s ktorými Otto Hahn a Fritz Strassmann niekoľko dní pred Vianocami v roku 1938 objavili štiepenie atómového jadra a tým zmenili svet.Pokusná zostava (pôvodne roztrúsená po viacerých laboratóriách), ktorú Hahn dodatočne zložil, bola jednoduchá a prehľadná. Bez problémov by sa bola zmestila aj do pracovne učenca Fausta z Goetheho drámy. Veď napokon aj samotní vedci bádajúci v prvých desaťročiach 20. storočia mali v sebe čosi z tejto literárnej postavy: poháňaní vnútorným nepokojom experimentovali sami alebo so svojimi pomocníkmi v laboratóriách, v ktorých – dumajúc nad záhadami – zotrvávali celé noci. Nejeden z vedcov tak našiel riešenie, prišiel s niečím prevratným a vďaka tomu sa zapísal do histórie.

A ako je to dnes? Výskumníci neprestali horieť zvedavosťou. Podmienky väčšiny z nich sa však radikálne zmenili – najmä v astronómii, vo fyzike a v biológii. „Little science“ sa zmenila na „big science“, z malej vedy sa stala veľká veda. K tomuto záveru prišiel historik vedy Derek de Solla Price, ktorý sa už v 60. rokoch minulého storočia zaoberal obrovským nárastom finančných prostriedkov určených na výskum, rastúcim počtom odborných časopisov aj vedeckých pracovníkov.
Teraz, v roku 2009, možno naozaj konštatovať, že individuálne hľadanie pravdy sa úplne zmenilo na znalostný priemysel – s rozsiahlou deľbou práce, so zástupmi pracovníkov a so zariadeniami, ktoré svojou veľkosťou a zložitosťou človeku vyrážajú dych. V tomto zmysle bol revolučný najmä Projekt Manhattan. V rámci neho Spojené štáty americké od roku 1942 robili všetko pre to, aby vyrobili prvú atómovú bombu. Na mamutej akcii sa podieľalo 130 000 vedcov, inžinierov a technikov, ktorí počas niekoľkých rokov získali dostatok plutónia a uránu, zostrojili spúšťacie mechanizmy a dali dohromady zbraň s dovtedy nepoznanými ničivými účinkami. V prepočte na súčasnú hodnotu celý projekt zhltol 23 miliárd dolárov.

Vysoké náklady sú i dnes typickým znakom veľkej vedy. Podobne ako moderné priemyselné stroje, aj obrovské zariadenia v službách vedy si vyžadujú závratné investície. Plánovaný termonukleárny reaktor ITER má stáť vyše jedenásť miliárd eur; predbežný rozpočet na európsky röntgenový laser XFEL je miliarda eur; také sú náklady aj na superďalekohľad v Európskom južnom observatóriu. Na urýchľovač častíc LHC umiestnený v areáli Európskeho laboratória pre časticovú fyziku CERN pri Ženeve, ktorý sa má po odstránení poruchy zistenej pri spustení opätovne uviesť do prevádzky v lete 2009, sa minulo šesť miliárd eur.
Vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov musia takéto projekty, najmä ak sa venujú veciam takrečeno odtrhnutým od reality, čeliť otázkam o ich opodstatnenosti. Stojí to za námahu? Čo zariadenia prinášajú jednotlivcovi? Ako z nich profituje spoločnosť? Vysoké náklady sú zároveň cenou za úspech. Vedci si poradili s mnohými ľahko riešiteľnými úlohami, teraz sú na rade veľké otázky: Z čoho sa skladá tmavá hmota? Nachádza sa vo vesmíre ešte jedna Zem, na ktorej azda žijú aj inteligentné bytosti? Témy sú zložité a pre mnohých „ezoterické“. Ich spracovanie stojí nesmierne veľa. Platí totiž paradoxná rovnica: čím sú skúmané čiastočky hmoty menšie, tým väčšia je sústava prístrojov – a tým je projekt drahší. Obrovské sumy už žiadna krajina nedokáže dať dohromady sama, pri uskutočňovaní projektov musia spolupracovať viaceré štáty. Globalizácia zachvátila vedu oveľa skôr ako priemysel. Ak Čína, India, Rusko a Južná Kórea spolupracujú pri snahe vyrobiť pomocou reaktora ITER na Zemi energiu, aká sa uvoľňuje vo vnútri Slnka, ak vo výskumnom centre CERN spoločne bádajú izraelskí a iránski fyzici, sú to prospešné vedľajšie účinky takejto spolupráce. Zároveň je to argument v prospech podobných veľkých experimentov.
Vďaka mimoriadne veľkým rozmerom si experimentálne zariadenia získavajú verejný obdiv... ale vedci v službách „big science“ sú ukrátení. Namiesto toho, aby zažiarili ako hrdinovia – ako kedysi Newton, Leibniz alebo Einstein – strácajú sa v armáde sotva známych pracovníkov. Zdieľajú teda osud zamestnancov tovární, ktorí sa už dávno stali nahraditeľnými súčiastkami stroja. Z malého okruhu hľadačov pravdy sa stala masa výrobcov poznatkov. O zápise do dejín vďaka prevratnému objavu môžu takmer všetci výskumníci iba snívať. Na druhej strane vývoj umožňuje, aby dobrodružstvo zvané výskum zažilo oveľa viac ľudí a aby si tak z otázok o usporiadaní sveta vytvorilo zmysel života. Veľká veda celý odbor zdemokratizovala. Už dávno nie je vyhradená len pre pánov vznešeného pôvodu.

Autor: Klaus Bachmann