Príroda

Pôvab tvrdej ulity

Uprostred univerza rôznych foriem a farieb sa vynímajú ako umelecké diela vytvorené živočíchmi, ktoré vedci nazvali Mollusca, čiže mäkkýše: najmä ulitníky, lastúrniky a hlavonožce.

Ich stavebným materiálom je obyčajný vápenec. Uprostred univerza rôznych foriem a farieb sa vynímajú ako umelecké diela vytvorené živočíchmi, ktoré vedci nazvali Mollusca, čiže mäkkýše: najmä ulitníky, lastúrniky a hlavonožce. Ich schránky ľudí očarili už veľmi dávno. Až tak, že nimi zdobili mexické chrámy, rímske vázy, renesančné obrazy a sochy. Ich estetika upútala aj francúzskeho fotografa Gillesa Mermeta. Svoje „hviezdy“ sa vybral hľadať do vitrín parížskeho Prírodovedného múzea. Všetky do jednej sa skveli neobyčajnou nádherou – niektoré sú dokonca vzácnejšie ako drahokamy.

Štyridsaťjeden ulít prevŕtaných tak, aby sa dali navliecť na náhrdelník – to je najstarší šperk na svete. Dekoratívne mušle sa našli v Južnej Afrike. Opracovali ich v čase, ktorý vedci stanovili do obdobia pred 75 000 rokmi. Schránky lastúrnikov a ulitníkov človeka zjavne fascinovali už odnepamäti. V 18. storočí bolo

možné obdivovať schránky Mollusca čiže mäkkýšov v takzvaných „kabinetoch prírodnín“, ktoré boli akýmisi predchodcami prírodovedných múzeí. Nádherne sfarbené a bizarne tvarované mušle a ulity patrili k najvzácnejším objektom. Zbierali ich aj súkromní zberatelia. Obzvlášť sa cenili schránky exotických homôlok pripomínajúcich porcelán. Niekedy sa predávali drahšie ako umelecké diela. Na jednej aukcii v Holandsku v roku 1796 vydražili obraz barokového maliara Jana Vermeera van Delfta za 43 guldenov. Exemplár tropickej homôlky Conus cedonulli priniesol zisk až 273 guldenov. Vápencové ulity vzbudzovali aj pozornosť vedcov. Za zakladateľa malakológie sa považuje nemecko-holandský dôstojník a prírodovedec Georg Eberhard Rumpf. V roku 1705 vyšlo v Amsterdame jeho dielo „D´Amboinsche Rariteikamer“ s množstvom obrázkov ulitníkov a lastúrnikov. Ako ilustrátorka sa na knihe podieľala prírodovedkyňa a umelkyňa Maria Sibylla Merianová, ktorá sa narodila v roku 1647 vo Frankfurte nad Mohanom. Za predlohu jej poslúžili exponáty z kabinetov prírodnín, ale „mŕtve mušle“ boli pre ňu, milovníčku živej prírody, „skutočná drina“.

Jej námietka sa dotkla slabého miesta vtedajšej vedy o mäkkýšoch (ktorá dodnes popri ulitníkoch a lastúrnikoch študuje aj ich príbuzných – hlavonožce): vedci dovtedy študovali len prázdne schránky bez života. Telám mäkkýšov, ktorým schránky poskytovali ochranu, nevenovali žiadnu pozornosť. Jeden z tých, ktorí sa zaoberali anatómiou a biológiou mäkkýšov, bol človek, ktorého vlastne nik za prírodovedca nepovažoval: Edgar Allan Poe.

Americký spisovateľ (1809 –1849) skoncipoval v roku 1839 učebnicu, v ktorej po prvýkrát zreteľne odlíšil „konchológiu“(náuku o schránkach mäkkýšov) od „malakológie“ (ktorá študuje mäkkýše). Edgar Allan Poe okrem toho poukázal na to, že spoľahlivá klasifikácia mäkkýšov musí vychádzať nielen zo stavby ich schránky, ale aj ich vnútorných mäkkých častí.

Autor: Geo