Príroda
Najlepšie, ak všetko ostane po starom
Pri západnom brehu Afriky, v rovnakej vzdialenosti od rovníka a obratníka Raka sa nachádzajú Bijagóske ostrovy: z 80 ostrovov v Guinejskom zálive je obývaných len 20.
Už dve hodiny kráčame džungľou ostrova Canhabaque za naším lodivodom Carlosom a sprievodcom – strážcom národného parku – Joaom Pereirom, nazývaným Preto. Ak sme to správne pochopili, Canhabaque je najtradičnejším ostrovom súostrovia. Pochopili sme to správne? Preto, hovoriaci po portugalsky a rečou bijagó, niečo povedal. Carlos, neovládajúci jazyk bijagó, ale hovoriaci perfektne po portugalsky, a zároveň aj lámanou francúzštinou, nám prekladá: „Nous bientôt là – O chvíľu tam !“ V to veľmi dúfame, pretože so zotmením sa zintenzívňujú nájazdy komárov. Navyše každý z nás nesie ťažký náklad: okrem batožiny aj fotografickú výbavu. Sme unavení z brodenia sa neschodným terénom, vedúcim od pobrežia cez savanu až do tohto hustého lesného porastu. Cesta sa nám javí nekonečná. Túžobne očakávame akúkoľvek indíciu, naznačujúcu koniec strastiplnej cesty. Naše putovanie súostrovím zaznamenalo doteraz len malé úspechy. Preto nás prostredníctvom Carlosa utešuje, že už onedlho dosiahneme vytýčený cieľ.
A to je Poilao – ostrovček na najjuhovýchodnejšom cípe súostrovia. Skutočne sa k nemu približujeme? Momentálne asi nie, lebo prenikáme čoraz hlbšie do vnútrozemia ostrova Canhabaque, nachádzajúceho sa asi 50 kilometrov od ostrova Poilao. Hľadáme dedinu Ambeno. Dedinka v pralese je vraj vládkyňou nad ostrovom Poilao. Prečo? Preto sa uškŕňa: je to tak odjakživa – nad Bijagóskymi ostrovmi vládnu duchovia našich predkov.
A skutočne sme dorazili do medzistanice našej cesty. Vo svetle súmraku rozoznávame obrysy okrúhlych chatrčí. Dedina sa nerozprestiera na lesnej čistine, ako by sme očakávali, je skôr nezvyčajnou súčasťou lesa. Prechod medzi lesom a dedinou je úplne plynulý. Hlinené chatrče majú strechy pokryté palmovými listami. Vstup do dediny Ambeno ohraničuje nízka bránka zapustená do zeme, na ktorej sú uchytené palmové listy. Carlos prekladá Pretove slová: – pred vstupom do dediny musí každý návštevník nechať zlé úmysly a nepríjemné pocity pod palmovými listami. S tým nemáme problém, veď okrem dobrých úmyslov nesieme so sebou aj darčeky: dary pre dedinu, ktorá má povoliť našu cestu na ostrov Poilao. Skladáme batožinu, naši sprievodcovia nás vedú rovno k chatrči obetovania. Je tam tma ako v rohu. Preto nás pri vstupe do chatrče nahlas ohlasuje, z tmy sa ozve ženský hlas. Vstupujeme zohnutí do chatrče, na zlomok sekundy nám krátky záblesk ohňa osvetľuje priestor. Tri stareny sedia na zemi, v jednom výklenku chatrče zahliadneme drevenú sošku – pravdepodobne stelesňuje ducha. Predtým, ako zhasne záblesk ohňa, stihneme odovzdať starenám prinesený tabak a fľašu Cany, alkoholu z jadierok orieškov kešu – obličkovca západného (Anacardium occidentale).
Našu prosbu duchom predniesli stareny v tme. Boli to dlhé litánie, prerušované občas hlasným smiechom. Vzápätí opäť vidíme záblesky ohňa. Niekoľko kvapiek alkoholu kvapne na prašnú zem k nohám sochy, zvyšok vypijú stareny. Dobrá správa: vyššia sila povolila našu cestu – máme víza na plavbu na ostrov Poilao. Jedno je isté: cesta na Bijagóske ostrovy je putovaním do minulosti. Západný svet tu nikdy nemal veľký vplyv. Portugalcom, ktorí v 15. storočí dobyli neďalekú pevninu a takmer štyri storočia z nej vozili do Európy otrokov, sa nepodarilo preraziť obranu obyvateľov Bijagóskych ostrovov. Až v roku 1936 Lisabon čiastočne pričlenil súostrovie k portugalskej kolónii.
Autor: Michael Stührenberg
|
