Sopky

V putách žiary vulkánu

Fotografa Oliviera Grunewalda zaujala pyrotechnika prírody. Desať rokov cestoval po celom svete, aby zachytil veľké predstavenia výbuchov sopiek.

Ol Doinyo Lengai – Tanzánia. Nad vrcholom krátera sa vznášali tmavé mraky. Vo víchrici v takmer trojtisícovej nadmorskej výške stáli pred stanmi premrznutí chlapi. Tu hore, na vnútornej stene krátera, sa vietor krútil ako v kotli a do tváre im vháňal hustý dym s lávovým popolom. Lenže nie kvôli tomu mali muži zlú náladu, veď z hlbín zeme očakávali ešte väčšiu spúšť. Lenže vulkán čušal, vykašliaval len smradľavé oblaky dymu nasýteného sírou, ktorá silno dráždila zaslzené oči. Pred niekoľkými mesiacmi sa francúzsky fotograf Olivier Grunewald dohodol s ôsmimi milovníkmi vulkánov z piatich krajín, že sa pôjdu pozrieť na klokotajúci Ol Doinyo Lengai a za mesačného splnu jednej júlovej noci v roku 2004 nazrú do jeho najhlbšieho vnútra. Do Tanzánie pricestovali zo všetkých kútov sveta, 35 nosičov im vyvlieklo výstroj do kempu a zostúpilo dole. A teraz toto! Úplné fiasko!

Mala to byť jubilejná expedícia. Presne pred sto rokmi podnikol nemecký geograf Fritz Jaeger prvý výskumný výstup na Ol Doinyo Lengai. Na vulkán, ktorého súmerný kužeľ čnie do výšky 2 000 metrov nad savanou rozprestierajúcou sa 1 000 metrov nad morom. Je to územie Masajov. Keď je dobré počasie, vidieť z vrcholu sopky jazero Natron a okraj pláne Serengeti. Po svahoch sopky sa preháňajú paviány a aj leopardy občas nazrú cez okraj krátera.

Grunewald roky sníval o tom, že vyfotografuje Ol Doinyo Lengai počas erupcie. Kvôli svojmu globálnemu fotoprojektu vystúpil už na vyše desať vulkánov a vždy mal šťastie. Teraz sa však namrzene utiahol do stanu a čistil zaprášené objektívy.

Masajovia nazývajú Ol Doinyo Lengai „Hora božského stvoriteľa“. Jej výbuchy symbolizujú hnev boha Engai. Pre geológov je to klasický stratovulkán vo Východoafrickej priekope. No predsa je jedinečný: láva, ktorú pravidelne vyvrhuje zo svojich komínov, má tvar triesok, bublín či potokov. V noci žiari iba slabo, neobsahuje takmer žiadny kremičitan, je čierna, má maximálne iba 600 stupňov Celzia a je tekutá ako voda. Na slnku sa jej kryštalické súčasti ligocú ako diamanty. Ale keď je hmla, láva je takmer neviditeľná, steká po svahoch a bolestivo prekvapila už nejedného kráterového turistu, ktorému zrazu vzbĺkli topánky.

Olivier Grunewald a jeho sprievodcovia si uvedomovali nebezpečenstvá tejto takzvanej karbonatitovej lávy. V roku 2002 spôsobila jedna veľmi rýchla lávová vlna požiar v časti kempu a jeden horský vodca utrpel ťažké popáleniny. Preto chlapi tento raz nepostavili stany na aktívnej severnej strane krátera, ale na jeho okraji. Tam by mali v prípade väčšej erupcie o dve až tri minúty viac času na útek z nebezpečnej zóny. Keď víchrica pominula, Grunewald s prižmúrenými očami hľadel na zmenenú krajinu. Keďže karbonatitová láva na vzduchu za niekoľko dní zmení farbu z čiernej cez hnedú a sivú na bielu, celý kotol vyzerá, akoby bol omietnutý špinavou béžovou omietkou. Fotograf iba ťažko rozlíšil, čo je hmla, čo kúdoly prachu a čo zem; do výšky trčali tmavé špicaté komíny, ktoré sa volajú hornitos. Ich najčerstvejšiu taveninu dážď premenil na jemný svetlohnedý púder. Chlapi doň pri chôdzi zapadali ako do karamelového pudingu.

Autor: Katja Trippelová