Budúcnosť

Novodobá Noemova archa

Agroarcheológ Kenneth Street zachraňuje takmer zabudnuté poklady zeme a pre istotu ich ukrýva do svojej archy.

Práca Kennetha Streeta, hrdinu tohto príbehu, zatiaľ nie je ničím výnimočná. Má nápady, aké by mohli mať mnohí, a cieľ, ktorý sa týka nás všetkých: zajtra a napozajtra zabezpečiť potravu pre ľudstvo. Tento holohlavý Austrálčan sa v najväčších letných poludňajších horúčavách nepokojne túla po antických ruinách na severe Sýrie a nezdvihne zrak z krasovitej pôdy. Určite to nerobí z márnivosti. Vo svojej práci nie je žiadny génius ani prorok, ale promovaný poľnohospodár a agroekológ, zberateľ, ktorý si hovorí lovec a kvôli niekoľkým vrecúškam semienok zabudnutých úžitkových rastlín podstupuje tie najväčšie útrapy.

Netrpezlivý Street náhle zastane, uprene pozerá do tieňa pod zvaleným stĺpom portálu ranokresťanského chrámu, kľakne si na kolená, odtrhne vyschnuté stebielko a pozorne si ho prezerá. Z lovca sa stáva trpezlivý, systematicky pracujúci vedec, ktorého nič nevyruší, keď z vnútorného vrecka vytiahne lupu a medzi palcom a ukazovákom pravej ruky starostlivo skúma vegetatívny stupeň rastlinky. „Lens orientalis“, vysvetľuje Street, „predchodca Lens culinaris, našej šošovice jedlej.“ Povolanie tohto 44-ročného muža možno stručne opísať takto: zbiera semená prastarých typov obilnín a strukovín, ktorých moderní nástupcovia, napríklad pšenica alebo fazuľa, sýtia veľkú časť ľudstva.

Street sa preto prehrabáva v zemi na odľahlých miestach sveta, napĺňa jedno papierové vrecúško za druhým a svoje poklady odnáša na bezpečné miesto. To miesto sa nazýva ICARDA – Medzinárodné centrum pre poľnohospodársky výskum v suchých oblastiach – a leží neďaleko sýrskeho mesta Aleppo. Je to upravený areál s množstvom zelene uprostred 1 000 hektárov pokusných polí, so 400 pracovníkmi. Street tu našiel domov pre seba a svoju víziu. Predchodcovia dnešných poľnohospodárskych rastlín mali aj také vlastnosti, ktoré ich moderní potomkovia pri šľachtení postupne stratili. Preto podľa Streeta zberateľ semien musí ísť ta, kde sa všetko začalo. Ta, kde ľudia asi pred 10 000 rokmi začali z nenápadných tráv pestovať užitočné obilie alebo z drobnej viky výživný cícer. Tam sa začala reťaz výberu, pestovania a zvyšovania výnosov, na ktorej dočasnom konci teraz stojíme. Pestujeme množstvo monokultúr bez odolnosti voči novým škodcom alebo schopnosti prispôsobiť sa zmeneným podmienkam prostredia.

„Moderná šošovica by tu neprežila,“ hovorí Street. „Jej prastaré typy si však schopnosť prispôsobiť sa zachovali,“ dodáva, „a to vďaka variabilite svojich génov.“ Čím väčšiu genetickú rôznorodosť si istý druh zachováva, tým sú jeho populácie odolnejšie. Platí to pre šošovicu a pšenicu rovnako ako pre dážďovku, myš alebo človeka.

Toľko z teórie. V praxi sú potrebné odolné typy rastlín so širokým spektrom talentov, aby sa pestovaním dala sledovať cesta výberu. Ľudia ako Street sa neboja vymeniť pracovný stôl za divočinu. Street cestuje do vzdialených končín Arábie a strednej Ázie. V Gruzínsku padol do rúk banditom a v Azerbajdžane musel ukázať, koľko vládze vypiť. V republikách bývalého Sovietskeho zväzu sa dostal do konfliktu s policajtmi, pretože neverili, že tento holohlavý Austrálčan v zaprášených šatách vyváža z krajiny len kilá osiva, a nie niečo zakázané.

Autor: Jürgen Neffe