Tučniaky

Vtáčia revue

V severnej časti Saundersovho ostrova na súostroví Falklandy nerušene žijú štyri druhy tučniakov. Sú tu ideálne podmienky na opatrné pozorovanie týchto obľúbených zvierat.

Solvin Zankl, silný, asi 35-ročný muž, je teraz sám pod skalou pri južnom cípe Južnej Ameriky neďaleko Antarktídy, na jednom z 200 Falklandských ostrovov. Ocitol sa medzi desiatkami tisícov tučniakov s ich ustavičným, prenikavým krikom, s pachom ich výkalov, s celým tým archaickým chaosom vtáčej kolónie, ktorá, ako hovorí fotograf, pre nás ľudí nie je to najlepšie miesto. Zankl vedel, prečo si vybral práve Falklandské ostrovy. Azda nikde inde by svet tučniakov nespoznal lepšie. V porovnaní s inými oblasťami, tu pri priemerných ročných teplotách päť stupňov Celzia nevládne večný ľad. Dva z 18 druhov tučniakov – tučniak cisársky (Aptenodytes forsteri) a tučniak okatý (Pygoscelis adeliae) žijú v extrémnom chlade kontinentálnej Antarktídy. Ostatné majú svoj domov na južnej pologuli v oblastiach s miernejším podnebím, v najrozličnejších klimatických podmienkach medzi Novým Zélandom, južnou Afrikou a Južnou Amerikou. Jeden druh žije dokonca viac na severe, na súostroví Galapágy pri rovníku. Tu na Saundersovom ostrove však Zankl môže pozorovať až štyri druhy tučniakov, a takých miest je na svete len málo.

Vždy, keď je to možné, hľadá šťastie v úplnej samote. Nadovšetko miluje pobrežnú krajinu. Chce cítiť more a počúvať vlnobitie. Hovorí, že všade znie ináč. Tu, na dlhom pobreží na severozápade súostrovia Falklandy, je to vytrvalé, rovnomerné burácanie. A, samozrejme, miluje zvieratá. Solvin Zankl sa k nim potrebuje priblížiť, pretože by ich chcel pozorovať čo najdetailnejšie. Musí s nimi a v ich prostredí žiť čo najdlhšie, aby ich mohol fotografovať v čo najväčšej rozmanitosti a hĺbke. Pri fotografovaní ide vždy o zachytenie správania sa zvierat. Porozumieť im a ukázať ich je pre fotografa ten najväčší úspech. Na Saundersovom ostrove teraz žije so štyrmi veľmi odlišnými druhmi tučniakov. Napríklad tie dole na piesku, so žiarivo oranžovými zobákmi a nohami, sú tučniaky Pygoscelis papua. V tisíckach sedia v hniezdach na dvoch, troch vajciach, bežia dole k vode alebo z nej vychádzajú von. Celý deň sa ustavične hýbu a usilovne sa prechádzajú sem a tam. Len niekedy je na chvíľu všetko iné. Vtedy, keď okolo prelieta nepriateľ tučniakov – pomorník, ktorý má záujem o ich vajcia. Tisíce tučniakov oslích ako na povel naraz natiahnu krky a zobáky do výšky. Kolónia sa zmení na obrovský chrbát ježa s hlasnými pichliačmi, ktoré vytŕčajú z nespočetných hláv.

Len niekoľko zvierat nehybne stojí na okraji: skupina takmer 20 tučniakov kráľovských (Aptenodytes patagonicus), s elegantnou kresbou. Predstavujú menšinu, pretože sú o dve hlavy vyššie od tučniakov oslích. Majú veľmi zaujímavé sfarbenie na prsiach a hlave. Pomorníkov veľkých sa tučniaky kráľovské vôbec nemusia báť, pretože vajcia neznášajú do hniezd. Každý pár si svoje jediné vajce najlepšie uchráni v kožnom záhybe pod bruchom.

Pri kamennom svahu na druhej strane piesčiny žije tretí druh tučniakov: tučniak Eudyptes chrysocome, s hlavou ozdobenou dlhými, bledožltými perami. Tieto tučniaky sú malé a veľmi obratné a navyše sú to majstri v lezení. Aj cez najšmykľavejšie kamene vylezú 40 – 50 metrov nahor na okruhliakové pole, potom sa pustia nadol a opäť nahor, často len tak, očividne pre radosť z pohybu. Vždy idú po tých istých cestách, ktoré majú už celkom vychodené, idú jeden za druhým a niekedy dokonca stoja v rade na výstup a zostup. Celkom najbližšie k sú Zanklovi tučniaky Spheniscus magellanicus, jeho susedia, ktorí žijú v dierach v zemi na svahu chránenom skalou.

Dni prežité pri tučniakoch sú dlhé a namáhavé. Každé ráno sa Zankl vydáva na cestu s 20 kilogramami fotografického výstroja tým smerom, kde je počasie práve najlepšie. Ono sa tu totiž rýchlo mení, a preto so sebou vždy nosí oblečenie do všetkých podmienok. Do dažďa, do krúpobitia, ako ochranu pred nebezpečným slnečným žiarením, keďže vzdialený juh je ohrozený ozónovou dierou, a aj preto, že teploty sa stále menia, stúpajú a klesajú. Môže byť práve nula stupňov Celzia, ale náhle teplota stúpne nad 20, takže mláďatá tučniakov od veľkej horúčavy až dychčia. Potom nastane čas nekonečného pozorovania. Už len pokus zorientovať sa, získať jasný prehľad v tomto chaose, v zmätku pestrej vtáčej kolónie, trvá celú večnosť. Všade sa niečo deje, tučniaky sa kŕmia a kričia. Zankl hovorí, že sa už dlho cíti akoby bol uprostred davu ľudí, v ktorom chce každý niečo povedať a všetci hlasno hovoria jeden cez druhého. Pre fotografa je to cvičenie sa v trpezlivosti. Nespočetné hodiny vydrží hľadieť postojačky či posediačky a ešte častejšie poležiačky vo výške očí so zvieratami. Tak dlho, kým sa mu tento len ťažko prehľadný svet postupne odhalí.

Autor: Emilia Romerová