Orangutny
Srdce pre orangutany
Žijú už len na Sumatre a Borneu. Je ich z roka na rok menej. Napriek záchranným opatreniam je ich situácia dramatická.
Týchto vysoko inteligentných, hĺbavých a vynaliezavých živočíchov je dnes už zarážajúco málo.Ich počet sa odhaduje sotva na 50 000, čo je asi jedno percento z obdobia, keď bola populácia na vrchole. Avšak namiesto toho, aby človek zachránil aspoň posledné orangutany žijúce na Sumatre a Borneu, ničí nížinné dažďové pralesy, posledné útočisko červených opíc. Orangutany sú našimi najbližšími príbuznými v živočíšnej ríši – ich genetická výbava je na 97 % identická s našou. Majú obrovskú fyzickú silu, ktorá im však nepomáha ubrániť sa smrtiacim pytliakom, barónom vzácnych drevín, či kráľom palmového oleja. Ani svoj um nedokážu využiť na to, aby si vymohli právo na život. Tieto červené primáty nachádzajú svojich ochrancov a partnerov len v odhodlaných ľuďoch, ktorí s nimi súcitia.
Anne E. Russonová, profesorka psychológie na Glendon College of York University v Toronte, autorka knihy Reaching into Thoughts: The Minds of the Great Apes, píše, že pri podrobnejšom skúmaní ľudoopov zisťujeme, „že sú schopné robiť veci, o ktorých sme si dlho mysleli, že ich zvládne len človek. Zhotovovanie a využívanie komplexných nástrojov, klamanie, uvedomovanie si samého seba, plánovanie, to všetko sú schopnosti na vysokej úrovni, ktoré sme vždy považovali za naše exkluzívne genetické dedičstvo, vlastné len nám ľuďom. Teraz však zisťujeme, že ich majú aj orangutany a iné ľudoopy. Ich vynálezy nie sú síce také pokrokové ako naše, ale k našej rozumovej úrovni sa priblížili oveľa väčšmi, ako sme doteraz pripúšťali.“
To všetko sú poznatky, ktoré môže Willie Smits len potvrdiť. Narodil sa v roku 1957 v Holandsku. Vyštudoval lesníctvo a pôdoznalectvo. V roku 1981 začal výskum v dažďových pralesoch pohoria Meratus, v indonézskej časti ostrova Borneo. Do roku 1987 vybudoval na východnom Borneu lesnú škôlku a herbárium: Wanariset Forestry Research Station. Koncom roka 1989 navštívil trhovisko v pobrežnom meste Balikpapan, kde mu udrela do očí klietka s apatickým orangutaním mláďaťom. Večer uvidel tú istú opičku ležať chrčiacu na kope odpadkov. Odhodil ju tam jej majiteľ. Smits bol šokovaný: „Pohľad mláďaťa do mňa prenikal čoraz hlbšie a hlbšie. Vyzeralo, akoby trpezlivo čakalo na smrť.“ Zobral dehydrované zviera k sebe domov. Prinútil ho piť zriedené mlieko, celú noc ho masíroval a zohrieval na svojom tele. Napokon malé opíča vyzdravelo. Smits ho nazval podľa jeho chrčania – Uce. Správa o „adopcii“ sa rozchýrila. O dva týždne nato mu do opatery pribudlo ďalšie mláďa, Dodoy.
Ucea i Dodoya nahlásil ministerstvu lesného hospodárstva a v rámci svojich možností, popri práci lesného výskumníka, sa snažil o ne postarať. Náhle ho však orangutany bez domova priam zaplavili. Už nebolo cesty späť. Musel sa o tieto tvory starať. Vedel až príliš dobre, ako veľmi ich existenciu ohrozuje klčovanie a vypaľovanie lesov v ich životnom priestore. Dotácia vo výške 10 000 dolárov mu v roku 1991 umožnila založiť centrum Wanariset Orangutan Rehabilitation Center. Aby dal projektu aj právnu formu, vznikla v roku 1992 spoločnosť Balikpapan Orangutan Society (BOS), neskôr ju premenovali na Borneo Orangutan Survival Foundation.
Autor: Gerd Schuster
|
