Leguány

Prítulné zvieratká

Dlho ho pokladali za primitívneho plaza, za akéhosi flegmatického prajaštera. Dnes sa stredoamerický leguán zelený (Iguana iguana) predstavuje v úplne novom svetle.

Náhodné stretnutia v divočine môžu zásadne ovplyvniť kariéru biológa. Presne to sa stalo Gordonovi Burghardtovi, jednému z najrenomovanejších odborníkov na plazy. Jedného júlového rána v roku 1973 vstúpil do džungle tropického ostrova, kde ho od pôvodného vedeckého zámeru – skúmať čím sa živia exotické hady – odpútalo čosi veľmi pozoruhodné. Pred chatkou mladého docenta z univerzity v Tennessee sa v to ráno pred 35 rokmi v kroví siahajúcom do výšky človeka oblizovali a hoveli si na slnku leguány – hlava na hlave. Ich správanie bolo ako háčik na udici, ktorého sa Gordon Burghardt už nezbavil

. Jaštery predviedli správanie, aké etológovia dovtedy pripisovali výhradne vyšším teplokrvným živočíchom: láskyplná náklonnosť, nežné telesné dotyky. To, čo Burghardt pri plnom vedomí a koncentrácii videl, mu pripomínalo lásku opíc: správanie, ktoré sa druhu Homo sapiens zdá také roztomilé, lebo primáty sú mu vývojovo blízke. Určite oveľa bližšie ako studenokrvné plazy pripomínajúce dinosaury. Mimochodom, v päťdesiatych rokoch minulého storočia boli leguány zelené skutočne aj protagonistami hollywoodskych béčkových filmov s touto tematikou. Pohľad na „párty plnú nežností“ pred chatou vyvolal u Gordona Burghardta rôzne otázky, ktoré smerovali k tej najpodstatnejšej. Čo ak sme týchto svedkov z obdobia praveku doteraz podceňovali?

Po tri a pol desaťročiach a niekoľkých diplomových a doktorandských prácach, ktoré Burghardt viedol, vyslovuje o leguánoch takéto resumé: „Predsavzali sme si, že sa dáme prekvapiť – a to sa podarilo.“ Tak to bolo už na začiatku, pri riešení záhady, odkiaľ sa vlastne berú vždy nové a nové generácie leguánov. Každoročne v lete sa znenazdania objavia mláďatá. Sú zelené, agilné, plné lascívnej elegancie a radosti z pohybu vo výdatnom slnečnom kúpeli. Dokonalé miniatúry dospelých jedincov – jeden a pol metra dlhých exemplárov žijúcich na stromoch.

O liahnutí týchto jašterov vo voľnej prírode dovtedy neexistovali žiadne vedecké práce. Bolo to udivujúce, veď tieto šupináče s pôsobivým hrebeňom na chrbte patria k najrozšírenejším leguánom v tropickej Amerike. A tak sa Gordon Burghardt v máji 1974, tesne pred obdobím dažďov, sotva rok po rannom stretnutí pred chatkou, ocitol znovu na Slothii – asi štvrť hektára veľkom ostrove v Panamskom prieplave – a nedočkavo vyčkával v úkryte. Ostrovček leží na mieste, kde kvôli prieplavu prehradili rieku Chagres, čím vzniklo Gatúnske jazero. Susedí s ostrovom Barro Colorado, pokrytým dažďovým pralesom, na ktorom sídli ústav Smithsonian Tropical Research Institute (STRI). Odtiaľ sa Burghardt preplavil na Slothiu. Od mora sa blížil k malému ostrovčeku dažďový závoj, ale pred Burghardtovým úkrytom bola zem hlinovožltej až zelenej farby ešte suchá a sypká. Zopár motýľov z čeľade Cosmopterigidae akoby zaspalo vo vzduchu, bystruškám oťaželi chitínové panciere. Burghardtovi už bolo dlho. Keď na zem dopadli prvé kvapky a pribúdali stále väčšie, chcel svoju pozorovateľňu opustiť. „Mal som ten typický pocit znechutenia: som na zlom mieste, v nesprávnom čase, nemám šťastie“, spomína. Ale potom – po prvom zabubnovaní silného lejaku – sa to stalo: „...očakával som to, dúfal som v to, napriek tomu ma to ohromilo.“ Z malej dvoj- až trojcentimetrovej diery, ktorú si vedec vôbec nevšimol, hoci celé hodiny uprene hľadel na fliačik zeme pred sebou, zrazu vykukla zelená hlavička. Z otvoru sa do pol tela vytiahol malý leguán, jazykom preskúmal okolie, potom zmizol a znovu sa objavil o pár metrov ďalej. Opäť vystrčil jazyk a rýchlo zmizol v zemi.

Autor: Claus-Peter Lieckfeld