Kraby

Preteky o nový život

Ako o život beží 65 miliónov krabov na pobrežie, aby sa tam mohli páriť.

Tím thajských kameramanov sa opäť schádza v internetovej kaviarni. Kolegovia z austrálskej televízie sa potápajú v prístave. Nemeckí reportéri si v jedinej miestnej krčme Flying Fish Cove (často nazývanej jednoducho The Settlement) už po tretíkrát dávajú pivo s britskými zoofyziológmi, aby sa ich mohli opýtať, kedy sa už začnú preteky. Dvadsaťdva kilometrov dlhý úsek cesty lemujú barikády, výstražné tabule pre vodičov a zabezpečené sú aj bazény či záhradné jazierka. Najväčší, najstarší a najnebezpečnejší maratón sveta sa môže začať.

Až 65 miliónov bežcov očakávajú každoročne začiatkom novembra na malom ostrove s rozlohou 135 metrov štvorcových, kde žije asi 1 400 ľudí. Reč je o Vianočnom ostrove v Indickom oceáne. Poštové známky, pečiatky, tričká, ruksaky či šálky nesú podoby atlétov: široké telá v žiarivých červených trikotoch z chytínu, ostražité zložené oči, pár silných klepiet, osem štíhlych nôh. Naspodku podpis krab Gecarcoidea natalis. Kde však maratónci toľko trčia? Ešte je príliš horúco, príliš sucho. Preto zostali v neďalekom dažďovom pralese a vyčkávajú v štartovacích chodbách – v 35 centimetrov hlbokých a takmer meter dlhých norách. Kabínky uzavreté lístím im aj pri teplotách 29° C zabezpečujú chladné a vlhké prostredie. Len na svitaní sa športovci na chvíľu občerstvia kvapkami rosy. Na tréning nemôžu v takejto horúčave ani pomyslieť, väčšia fyzická aktivita by sa mohla skončiť tragicky. Už po piatich minútach by sa ich svalstvo úplne prekyslilo.

„Vyrážajú vždy na začiatku obdobia dažďov,“ vysvetľuje zoofyziológ Steve Morris z Univerzity v Bristole. Už 20 rokov pravidelne cestuje na toto podujatie. Nikto nepozná lepšie ako on priebeh pretekov, ktoré sa konajú už milióny rokov. Osemkilometrová trasa z vnútrozemia na pobrežie ostrova je suverénne najdlhšia zo všetkých, ktoré suchozemské kraby prekonávajú. Zvláštnosťou týchto pretekov je, že nielen štart, ale aj príchod do cieľa je presne stanovený. Posledná etapa – rozptýlenie oplodnených vajíčok do mora – sa končí synchronizovane s fázami mesiaca, a to krátko pred novom, čiže vtedy, keď je rozdiel medzi prílivom a odlivom minimálny a prílivová zóna je menej nebezpečná. Okrem behu na dlhé trate patria k pretekom aj také disciplíny ako extrémne lezenie, wrestling, stavba nory, párenie, ale aj vzpieranie, ktoré je výhradne dámska disciplína: po párení nosia pretekárky na chrbtovej strane tela až 100 000 vajíčok. „Je to ako keby ste vy so sebou vláčili päťkilové vrece zemiakov,“ vysvetľuje odborník na kraby Morris.

„Ako je možné, že po niekoľkomesačnej tréningovej prestávke dokážu športovci odrazu podať také rekordné výkony?“ pýtajú sa reportéri a vtipkujú na tému „doping“ v krabom športe. Steve Morris predpokladá, že v tom väzí nejaký rafinovaný trik. Jeho štyri asistentky už teraz odoberajú krabom telovú tekutinu článkonožcov – hemolymfu. Ďalšie vzorky im budú brať postupne, vždy po niekoľkých hodinách behu.

O desať dní neskôr: stále žiadny pretekár na štarte. V miestnom rádiu sa špekuluje o tom, čo mohlo spôsobiť meškanie obdobia dažďov. Podozrenie padlo na istého Juhoameričana, ktorý už raz pred desiatimi rokmi jeden maratón zmaril: El Niňo, klimatický fenomén zodpovedný za sucho v juhovýchodnej Ázii a Austrálii. Novinári začínajú byť nervózni. Veď za normálnych okolností sa začiatok všetkých športových podujatí vopred presne dohodne s médiami. Medzinárodní pozorovatelia maratónu ešte vždy hľadajú na oblohe mraky, keď sa náhle lesná pôda pohne a suché lístie sa v tichom bezvetrí rozšuchoce. Končeky nôh s chĺpkami, trčiace spod lístia, sa prehrabávajú na povrch. Telá krabov s mohutnými klepetami sa ligocú v rannom svite. Vzápätí lesom zaznieva jemné pravidelné klopkanie, akoby konečne prichádzal dážď. Je to však len zvuk tisícok nôh a klepiet, ktoré sa ponáhľajú po koberci z lístia. Predchádzajúcu noc stúpla vlhkosť vzduchu na 94 percent. To musí stačiť. Pretekári cítia, že ak nevyrazia hneď teraz, nestihnú najbližší termín kladenia vajíčok a celé podujatie sa posunie o mesiac.

Na čele maratónu bežia najväčšie samčeky: polkiloví chlapíci s rozpätím klepiet pol metra. Niektorí z nich sa zúčastňujú pretekov hádam už dvadsiaty raz. Prvýkrát to bolo, keď tri roky a ešte bývali blízko pobrežia. Potom sa od neho postupne vzďaľovali. O niečo menšie samičky nebývajú až tak ďaleko vo vnútrozemí a k maratónu sa pridávajú o dva dni neskôr. Kraby-športovci vynašli veľmi originálnu techniku behu. Aby mohli svoje široké telá premiestňovať rýchlejšie, kráčajú bokom a všetkými desiatimi končatinami vrátane klepiet. Každá končatina sa pritom vďaka svojim siedmim článkom môže pohybovať ktorýmkoľvek smerom. Kraby tak v rámci svojich možností dosahujú najvyššiu rýchlosť – šesť metrov za minútu – a dokážu zdolať aj skalné previsy najvyššieho stupňa obtiažnosti. Maratón bežia aj hendikepovaní pretekári: bez klepiet či s chýbajúcimi končatinami. Pravdepodobne sa ich v núdzovej situácii sami zbavili. Ale strata nie je doživotná, náhradné končatiny im dorastú. Krabí pancier je skutočný zázrak evolúcie! Oči sa dajú vtiahnuť do očných jamiek, do ktorých presne zapadajú. Ako kraby rastú, príliš tesného panciera sa zbavujú, ale vzácne výživné látky, ktoré obsahuje, recyklujú: chitínová schránka skončí na ich jedálnom lístku.

Samčeky za niekoľko hodín vytvoria mnohopočetné pelotóny, ktoré zo všetkých svetových strán prúdia na pobrežie. Musia pritom prekonávať náročný terén: ich trasa vedie cez strmé bralá, skalné previsy, haldy štrku, sedimenty a zvápenatené koralové útesy ostré ako nože, ktoré už desať miliónov rokov postupne dvíha z mora 4 572 metrov vysoká podmorská vulkanická hora. Približne v rovnakom čase vystúpili na súš prvé kraby.

Autor: Ines Possemeyerová