Žeriavy
Keď žeriavy tiahnu
Sú majstrami skupinového cestovania. Na jeseň a na jar preletí nad strednou Európou 40 000 až 50 000 týchto sťahovavých vtákov.
Vo voľných formáciách sa vznášajú na oblohe. V obrovských kŕdľoch sem prúdia zo všetkých strán a zlietajú nadol. Stovky žeriavov popolavých (Grus grus) tu oddychujú, zhromažďujú sa v plytkých vodách, kde sa kŕmia a v trepote krídel zaznieva ich trúbenie –
ohlasujú začiatok ďalekého putovania. Z minúty na minútu je ich tu viac a viac, vzduchom rezonujú ich hlasy. Naťahujú dlhé krky. U dospelých jedincov dosahujú dĺžku 1,3 metra, čo je práve toľko, ako výška osemročného dieťaťa. Krídla majú v rozpätí vyše dva metre. Tieto krídla ich zanesú veľmi ďaleko, niekedy preletia bez pristátia až 2 000 km. Keď majú v chrbte silný vietor, dokážu letieť rýchlosťou až 130 km/h.
Günter Nowald skúma žeriavy už 20 rokov. Pozoroval ich v močiaroch, rašeliniskách a plytčinách jazier a morí na celom svete. Dokáže o nich rozprávať celé hodiny, vie o nich množstvo zaujímavých detailov a na konci vyslovuje vetu, pri ktorej človek spozornie: „Do žeriavov sa dá zblázniť.“ Nowald je vedúcim informačného centra o žeriavoch v Gross Mohrdorfe. Obec leží na najsevernejšom výbežku nemeckej pevniny v spolkovej krajine Meklenbursko-Pomoransko. Patrí k nej aj ostrov Bock a polostrov Grosser Werder. Medzi dedinami sa rozprestierajú lesy, lúky, obilné polia, ktoré končia až pri pobreží Baltského mora, ktoré sa tu nazýva „bodden“. Je také plytké ako detský bazén na kúpalisku.
Už od nepamäti vedie migračná trasa žeriavov popolavých ponad túto oblasť. Na jar prerušia v plytkých morských zálivoch svoju púť do hniezdisk ďaleko na severe, v jeseni sa tu zastavia cestou na teplý juh. Odkedy tu nie je tak veľa dobytka a do Baltského mora sa neodvádza hnojovka, zastavuje sa tu čoraz viac vtákov. V roku 2006 ich bolo takmer 60 000 – neuveriteľné číslo, aké tu doteraz nezaznamenali. Zdalo by sa, že je to jedinečná príležitosť na stretnutie s „vtákom šťastia“. Kým sa však človek snaží dostať k nemu čo najbližšie, extrémne plachý žeriav si od neho drží odstup. Jeho maximálna úniková vzdialenosť je 300 až 400 metrov (autá pritom často toleruje). Ak niekto peši prekročí kritickú hranicu, stane sa nasledovné – krk žeriava, ktorý má v stave uvoľnenia tvar písmena „S“, sa od vzrušenia natiahne a vystrie. Potom sa mierne rozhojdá v kolenách a odletí.
Samec žeriava sa od samičky navonok nelíši. Obaja majú na chvoste vlečku. Laik by povedal, že sú to chvostové perá. V skutočnosti však ide o predĺžené predlakťové letky. Sú obľúbeným doplnkom dobových kostýmov v historických filmoch, pri výrobe klobúkov boli kedysi neodmysliteľné a takmer pripravili žeriavy o existenciu. Mláďatá nemajú vlečku, ani ich perie ešte nie je celkom sivé, ale popretkávané hnedou a hlava pieskovou farbou. Napriek tomu sa nedajú odlíšiť na prvý pokus, sú totiž rovnako veľké ako dospelé vtáky. Oko pozorovateľa spočiatku odmieta vnímať niečo, o čom nevie jeho mozog – že mláďatá môžu byť také veľké.
Najlepší spôsob ako vidieť život žeriavov zblízka, je pozorovať ich priamo na poli. Takmer všetko sa krúti okolo blaha a súdržnosti malej rodinky. Kŕdeľ žeriavov utvára spoločenstvo len na určité obdobie. Kým spoločne putujú, skupina pre nich znamená ochranu. V cieli sa však spolucestovatelia menia na konkurentov, ktorí súperia o teritórium. Žeriavy hniezdia na zemi. Najradšej navŕšia svoje kopcovité hniezdo v lesnom močiari, pod stromom, ktorý mu poskytne ochranu, vo vode hlbokej po kolená. Páreniu a hniezdeniu predchádza tokanie, pri ktorom samce predvádzajú svoj legendárny tanečný rituál – robia piruety, ukláňajú sa, mávajú krídlami. Vyskakujú do vzduchu, kľučkujú, chodia do kruhu. Niekedy vyhadzujú do vzduchu časti rastlín a kamene. Zmyslom tanca je synchronizácia partnerov a príprava na párenie. Je to tanec nevšednej ladnosti a elegancie. Čo je na ňom však skutočne strhujúce, je nesmierna horlivosť, s akou ho dokážu predvádzať. Samček narcisticky predvádza tanečnú figúru. Z ničoho nič ju náhle preruší, pobehne na špičkách dookola, akoby na chvíľu zabudol choreografiu, vzápätí nasleduje ďalší sled tanečných krokov.
Autor: Anke Sparmannová
|
