Panda

Boom pandy v Číne

Milá, ťažkopádna a veľmi ohrozená – to sú zvyčajné asociácie, ktoré v nás vzbudzuje panda veľká.

Ak mám byť úprimná, pandy ma nikdy veľmi nenadchýnali. Len som krútila hlavou nad panďou mániou ostatných, nad nadšením milovníkov zvierat pri pohľade na čierno-biele „medvedíky“ a nad absurdným zbrojením v boji medzi chovateľskými stanicami a zoologickými záhradami. Nad všetkými tými pokusmi prinútiť slabo sa rozmnožujúceho „super medvedíka“ k plodeniu potomstva elektroejakuláciou a umelým oplodnením pomocou kanyly. Správa o tom, že zvieratku neschopnému páriť sa, ktoré je vzorom pre mnohé plyšové hračky, dokonca premietajú videá s medvedím sexom, ma už definitívne odstrašila. Pripadalo mi to ako sprisahanie pandofilného sveta, ktorý sa násilím snaží prinútiť evolúciou očividne vyčerpané stvorenie, aby prežilo.

Ešte i na ceste do posledného útočiska pandy veľkej v horách východne od Tibetu, v centrálnej Číne, kde vo voľnej prírode údajne prežíva 1 500 exemplárov – približne 190 ich ešte živorí v miestami až luxusných väzeniach po celom svete – som pretrvávala vo svojej skepse. Ako nadrozmerné plyšové zvieratká nám tam mávajú z reklamných plagátov popri ceste a sľubujú v prostredí zamorenom amoniakom z ťažkého priemyslu, uprostred kolón nákladných áut, čistú prírodu. Gigantický múr presahuje továrenské komíny, akoby chcel ohraničiť tento zničený svet a vyňať ho z lesov a hôr v diaľke – ktoré sú cieľom turistov v čiapkach s pandou, voziacich sa v autobusoch s reklamou na pandu.

Čo k nim ľudí tak priťahuje? Čo spravilo z pandy veľkej so zvučným vedeckým menom Ailuropoda melanoleuca pop hviezdu ochrany prírody? Ako sa mohol tvor, ktorý 60 percent dňa trávi konzumáciou stále rovnakých rastlín a zvyšok života ťažkopádne preleží zavesený v konároch stromov, stať kultovou bytosťou? Ako to robí tento obľúbený „medvedík“, že dokáže prilákať davy ľudí do nemnohých zoologických záhrad, ktoré si môžu dovoliť prenajímať takúto živú luxusnú pôžičku z Číny – a za milión dolárov ročne za kus ukazovať pandy návštevníkom – keď náklady na stravu, ktoré ročne činia 2,5 milióna dolárov na jedno zviera, sa pomaly rovnajú výdavkom na štyri slony? A ako dokázala panda presvedčiť ľudí na celom svete, aby Číne, vzmáhajúcemu sa drakovi, ktorý sa donedávna len málo zaujímal o ochranu prírody a životného prostredia, hádzali do pažeráka obrovské sumy sponzorských peňazí? Na tieto otázky som naozaj nečakala rozumnú odpoveď.

Až kým som nespoznala Da Siongmao – „Veľkého medveďa podobného mačke“ – ako Číňania nazývajú svoj živý symbol – a takrečeno nevliezla do jeho brlohu v juhozápadnej časti provincie Sečuán. Kým som nestretla Je Je – „Nádherný slnečný jas“ – a nepátrala po Siang Siang – „Tom, čo sľubuje šťastie“. Až kým mi vedúci tímu zverolekárov Tang Čchun Siang a biológ Čou Ši Čchiang neporozprávali príbehy o úspechoch, ktoré sa im podarilo dosiahnuť – jednému v prostredí sterilného sveta chovnej stanice a druhému v rozprávkovej zahmlenej krajine uprostred päťtisícoviek pokrytých snehom.

Autor: Hania Luczaková