Vzdelanie
Chcem chodiť do školy!
Hoci je vyše 140 miliónov detí na svete ročne zapísaných do školy, 77 miliónov z nich vo veku žiakov základnej školy nemá možnosť naučiť sa čítať ani písať.
V kuchyni, kde sa zároveň spí, rýchlo pije čaj s mliečnym práškom. Pred pár týždňami ho matka zapísala do školy. Myslí si, že Lobsang má šesť rokov. Celkom presne to nevie. Lobsang si dá na seba batoh a cez stajňu vychádza na štrkovú cestu. Matka ho dovedie k dverám. „Som rada, že to nemá tak ďaleko,“ hovorí. Pešo je to len jeden a pol hodiny, ak nie je napadnutý sneh. V Nepále, krajine v Himalájach, to skutočne nie je veľká vzdialenosť. Všetko je tu iné, dokonca aj letopočet. Do školy ide aj Jongba, jeho 13-ročná sestra, ale Lobsang by cestu našiel aj sám. Jediná cesta z rodnej dediny Ngawal vedie dole kopcom. Lobsang beží okolo modlitebných mlynčekov cez úzke uličky, popri starých kamenných domoch. Modlitebné vlajky povievajú vo vetre. Na druhej strane údolia sa Annapurna II ako mohutný biely kužeľ týči k oblohe. Ngawal obklopujú niektoré z najvyšších hôr sveta. V očiach západných návštevníkov je dedina nádherná, lebo aj chudoba tu hore vyzerá malebne. Preto niekedy k deťom prichádzajú turisti, ktorí v drahých vetrovkách a trekingových nohaviciach sa zdajú tak trochu ako mimozemšťania. Obyvatelia sa často pýtajú, čo títo cudzinci chcú v ich veternom a chladnom „zapadákove“. Veď tu hore všetci snívajú o meste.
Život je tu ťažký a podmienky nedobré. Na kamenistých poliach nerastie takmer nič, vzduch vo výške 3 700 metrov je riedky. Kto prichádza z Káthmándú, hlavného mesta Nepálu, musí ísť dlho pešo.
Cesta trvá asi týždeň. Dá sa aj letieť, ale na to treba peniaze a človek nesmie mať strach z rozheganých lietadiel, ktoré pristávajú na maličkom letisku bez radaru. Lobsang pristávaciu dráhu vidí po ceste do školy – vyzerá ako hrubá sivá kriedová čiara. Lietadlá a somáre sú jediné dopravné prostriedky, ktoré pozná. Lobsang ešte nevidel auto, ani vlaky, autobusy či traktory. Ešte nikdy sa nepozeral na televíziu a nebol v meste. Nevie, čo je to kúpalisko, bicykel alebo čokoládová zmrzlina. Svoju jedinú hračku, hnedú plastovú myš bez chvosta, našiel niekde v kroví. Na okraji dediny sa začína zostup. Vpravo sa skalné steny týčia do neba, ich svahy sú strmé ako skokanské mostíky. Vľavo sa štrkovitá cesta zvažuje do horského potoka. Lobsang má z neho strach, pretože keď je ticho, môže vo vode počuť rev príšery. O zlých duchoch mu rozprávala matka. „Trochu strachu neuškodí, keď v šiestich rokoch treba chodiť do školy popri hlbočine,“ myslela si. Celkom z diaľky vidieť školu, veľkú nízku budovu so striebristo sa lesknúcou strechou. Lobsang netuší, že sa môže považovať za šťastného. Škola Lophelling pri Humde nie je obyčajná nepálska dedinská škola. Založili ju pre utečencov z Tibetu, no je otvorená aj pre rodiny s tibetskými koreňmi a má zahraničných sponzorov. Je obdivuhodným projektom, pretože chodenie do školy v Nepále nie je samozrejmosťou. Takmer milión detí po celej krajine každoročne nechodí do školy. Mnohé z nich školu po krátkom čase prerušia, v priemere po dvoch rokoch. Nepál patrí ku krajinám, ktoré sa pri porovnaní úrovne vzdelávania celosvetovo umiestnili najhoršie, len deti v Nigeri, Sudáne a Somálsku chodia do školy ešte kratšie.
Problémy vo vzdelávaní v Nepále sú typické aj pre iné rozvojové krajiny, v ktorých sa trpká chudoba, úbohá infraštruktúra a zlý školský systém spájajú do neblahého kolobehu. Kým v západnej Európe, USA a Japonsku už žiaci prvej triedy kliknutím myšou riešia úlohy z matematiky, v chudobných častiach sveta dokonca ani absolventi školy často nevedia čítať a písať.
Autor: Bettina Senglingová
|
