Egypt

Obrázky z ríše mŕtvych

Výjavy zo života bohov a náboženské nápisy v hrobkách faraónov v Luxore mali panovníkom dopomôcť k nesmrteľnosti. Dnes hrozí, že zaniknú.

Nut, bohyňa neba, je chorá. Na bruchu má otvorenú bielu ranu a na jej zlaté telo sa zniesol slaný sivý závoj. Pred vyše 3 000 rokmi ju umelci v egyptskom Údolí kráľov namaľovali na stropnú klenbu nad sarkofágom Ramzesa IV. Je zobrazená ako nezahalená žena, ktorá sa dlhými, tenkými rukami a nohami opiera o zem. Každý večer prehĺta slnko a ráno ho znovu porodí. Nut mala zabalzamovanému faraónovi dopomôcť k večnému životu. No teraz ona sama umiera.

Alebo nie? Sandro Vannini hovorí, že bohyňu zachránil. Na šiestich gigabajtoch harddisku svojho počítača.

Tento taliansky fotograf začal v roku 2004 špeciálnym fotoaparátom osvetľovať strácajúce sa reliéfy a maľby v skrytých roklinách pri Níle a archivovať ich v digitálnej podobe. Niekoľko metrov dlhé steny a stropy hrobiek Vannini fotografuje v takom vysokom rozlíšení, že ich môže reprodukovať väčšie, ako sú v origináli, a v dokonale ostrých vyobrazeniach.

V roku 1708 jezuita Claude Sicard zaznamenal, že steny kráľovských hrobiek pomaľované jasnými farbami pôsobia akoby boli namaľované „čerstvo ako v prvý deň“. Potom Napoleon v roku 1798 viedol do Egypta výpravu, v ktorej boli aj vedci. Neskôr Prusi a Briti objavili kráľovskú nekropolu. A vpravo na stene pred vchodom do sarkofágu Ramzesa IV. sa zvečnil aj Vanniniho krajan: „1835, Carmelo Bonello“.

Renomovaní vedci však varujú, že ak sa nepodnikne nič na záchranu kráľovskej nekropoly, za menej než 100 rokov sa všetka nádhera hrobiek faraónov navždy stratí. Zmizli by tak nenahraditeľné svedectvá staroegyptskej kultúry pochovávania.

V Starej a Strednej ríši sa egyptskí panovníci dávali pochovávať do pyramíd, monumentálnych pevností, ktoré sa týčia do nebies. Až začiatkom Novej ríše (od roku 1550 pred n. l.) sa faraóni dávali pochovávať do skál v Údolí kráľov; hlavne preto, že tam boli ukrytí pred zrakmi vykrádačov hrobov. Tak ako chodby v pyramídach, aj podzemné hrobky sa stali symbolickým miestom cesty slnka cez dvanásť hodín noci. Ľudia verili, že boh slnka sa každú noc na zlatej lodi, obklopený mocnými bohmi, plaví po podsvetí.

Amduat, jedna z najdôležitejších kníh mŕtvych v starom Egypte, opisuje každú hodinu tejto plavby. Amduat bola dlho jedinou predlohou na výzdobu hrobiek. Až maľby na stenách a stropoch pochádzajúce z neskorších období ukazujú výjavy aj z iných kníh mŕtvych, ako Knihy brán a Knihy jaskýň alebo litánie boha slnka Ré. Všetky obrázky a hieroglyfy majú spoločné to, že zosnulým panovníkom slúžia ako kozmografia druhého sveta. Zobrazujú bytosti a udalosti podsvetia, napríklad usmrtenie Apofisa, veľkého protivníka boha slnka.

Keď sa Sandro Vannini rozhodol, že zveční zatiaľ zachované umelecké diela v Údolí kráľov, bol konfrontovaný hlavne s technickými problémami. V zle osvetlených chodbách, v ktorých často trávi celé dni, musí prerátať každý kút, aby mohol postaviť lešenie. Postaví naň lampy so šetriacim svetlom, aby dávno vyblednuté farby na maľbách predsa len vynikli. Fotoaparát posúva po koľajniciach dopredu a dozadu, aby mohol fotografovať niekoľko metrov vysoké steny v celej dĺžke. Pri každej maľbe urobí takmer 144 snímok s vysokým rozlíšením.

V Taliansku Vanniniho asistenti fotografie na počítači spájajú do vision impossible – nemožného obrazu, ako tento fotograf nazýva výsledok. Ukazuje totiž steny, ako by ich ľudské oko priamo na mieste nikdy nemohlo zachytiť. Vo výhľade tam bránia stĺpy, a aj úzke chodby často obmedzujú pohľad na steny ako na celok.

Vanniniho prácu si cenia hlavne vedci, ktorí skúmajú knihy mŕtvych. Vďaka jeho snímkam majú nielen dokonale osvetlený, celkový pohľad na maľby, ale kliknutím myši na počítači si výskumníci môžu ľubovoľne zväčšiť každý detail.

Autor: Susanne Kriegová