Archeológia
Nové nálezy v stratenom chráme
Keď v roku 1351 pred Kristom Amenhotep III. zomiera, jeho kráľovský chrám s kolosálnymi sediacimi sochami v tébskom Meste mŕtvych na Níle je najnádhernejšou svätyňou.
Memnónove kolosy odolali zemetraseniam, rozvodnenému Nílu aj piesočným búrkam, slnečnej páľave i nočným mrazom, vandalom aj zlodejom. Už vyše 33 storočí trónia obe kamenné sochy pri Luxore na západnom brehu Nílu: sediace giganty z červeného pieskovca, 18 metrov vysoké s popraskanými tvárami obrátenými na východ, s rukami voľne položenými na kolenách. Konček ich malíčka je veľký ako hlava dospelého človeka. Kedysi sa za nimi vypínala najväčšia svätyňa, akú kedy dal na svoju počesť faraón postaviť: kráľovský chrám Amenhotepa III., v ktorom panovníka symbolicky uctievali ako boha už počas jeho života a v ktorom mu kňazi prinášali obety zabezpečujúce posmrtný život.
Okolo roku 1385 pred Kristom rozkázal stavať túto „pevnosť na večnosť až po nekonečno“ pre seba a svojho božského otca Amona „z pieskovca, celú obloženú zlatom, s podlahami zo striebra a bohato zdobenú sochami“. Tak to stojí vytesané na pamätnom kameni z tých čias. S pylónmi – mohutnými bránovými vežami a s dlhými stožiarmi na zástavy pred nimi. S jazerom plným rýb, s rozkvitnutými kvetmi na brehoch. „S dielňou plnou otrokov a otrokýň, korisťou Jeho veličenstva“ z ďalekých krajín. So skladmi ukrývajúcimi poklady Blízkeho východu.
No chrám Amenhotepa III. sa ako večná pevnosť neosvedčil. O tomto monumente moci a viery dnes vypovedá už len torzo z toho, čím bol kedysi. Dva kolosy – sochy faraóna – stoja osamotene na vrchole 700 metrov dlhého výbežku tébskeho západného pohoria. Pieskovcový útvar sa ako sivý pravouholník výrazne vyvyšuje nad úrodnou nížinou. Na severe ho od okolitých polí oddeľuje zavlažovací kanál. Niekoľko metrov od gigantických sôch východným smerom je parkovisko pre turistické autobusy. Na juhu areál ohraničuje cesta, ktorá vedie od Nílu nahor. Na druhej strane cestného násypu pracujú na poliach roľníci. Ľudia drú v horúčave aj na prašnom, stromami riedko porastenom páse zeme na západ od Memnónových kolosov. Nezúrodňujú však pôdu, chcú z nej vydolovať tajomstvá. Sú to archeológovia, ktorí si uprostred zvyškov stĺpov, porozbíjaných sôch a pamätných tabúľ rozložili stany, stoly a slnečníky.
Jedenásť rokov sa tu výskumníci vždy na dva a pol mesiaca – od polovice januára do začiatku apríla – prekopávajú čoraz hlbšie do minulosti. Z nalinkovaných štvorcov s rozmermi desať krát desať metrov vyvážajú zo štvormetrovej hĺbky zem. Hladinu spodnej vody znižuje drahé čerpacie zariadenie. Archeológovia teraz skladajú mozaiku, ktorá bola taká rozmetaná ako žiadna iná v Egypte. Desaťtisíce súčastí z nej – mnohé vážia aj 450 ton – sa nachádzajú nielen pri Luxore, ale aj v početných múzeách po celom svete.
Autor: Anja Heroldová
|
