Kostolíky

Karpatské drevené klenoty

Cerkvy sú výnimočné svojou originálnosťou a technicko-umeleckým stvárnením.

Slovensko bolo už v dávnej minulosti križovatkou kultúr. Stretávanie sa západnej (latinskej) a východnej (byzantskej) kultúry v tomto priestore podmienilo aj vznik cenných stavebných pamiatok, ktoré patria do klenotnice slovenského a svetového kultúrneho dedičstva. Medzi najcennejšie skvosty patria drevené sakrálne stavby, z ktorých mnohé sú chránené ako národné kultúrne pamiatky. Z pôvodného množstva približne 300 objektov sa ich na našom území zachovalo ani nie 50.
Dominantnou oblasťou, kde sa tieto drevené kultové stavby zachovali, je severovýchodné Slovensko so slovenským a rusínsko-ukrajinským obyvateľstvom. Symbolom drevenej sakrálnej architektúry je fenomén označovaný termínom drevený kostolík. Veriaci rímskokatolíckeho vierovyznania používajú na označenie svojich chrámov, ako aj chrámov východného rítu termín kostol (kostolík). Veriaci gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania používajú pomenovanie chrám (boží chrám). Ľudia však drevené sakrálne stavby v tomto regióne najčastejšie volajú cerkva.

Tunajšie obyvateľstvo sa v literatúre označuje viacerými termínmi – Rusíni, Rusnáci, Ruthéni, Karpatskí Rusíni, Karpatorusi, Uhrorusíni, Uhrorusi, Malorusi, Rusíni-Ukrajinci, Ukrajinci.
Rusíni a Ukrajinci sú minoritné skupiny, ktoré dodnes nemajú vyriešené vzájomné vzťahy. To sa prejavuje v pestrej mozaike názorov na ich etnogenézu, autochtónnosť, ako aj na obdobie ich príchodu do Karpatskej oblasti. Jedna skupina historikov a bádateľov zdôrazňuje východoslovanský (ukrajinský) pôvod tohto etnika, druhá skupina sa prikláňa skôr k názoru o autochtónnosti Rusínov a ich formovanie pod vplyvom valašskej kolonizácie. Rusínska národná etnicita sa na Slovensku rešpektuje od roku 1989.
Podľa geografických sídiel sa rozlišuje niekoľko etnografických skupín Rusínov. Pozdĺž Čiernej a Bielej Tisy žijú Huculovia, v Karpatskej vrchovine žijú Bojkovia a najzápadnejšiu časť Zakarpatskej Ukrajiny obývajú Lemkovia.
Rusínske nárečie patrí do ukrajinskej jazykovej skupiny a je výrazným diferenciačným znakom všetkých Rusínov, rovnako ako ich bohaté kultúrne a spoločenské tradície a folklór.
Na území súčasného západoukrajinského etnika žili v minulosti ľudia juhozápadnej skupiny východných Slovanov, ktorí sa od 5. storočia nazývali Venedi, Anti a Sclavi, neskôr sa označovali ako Rusi (Rosi), Rusíni, ruskí ľudia.
V 6.-7. storočí sa začal proces rýchleho sťahovania východných Slovanov do karpatských oblastí z povodia Dnestra a Prutu, ako aj z oblasti Čierneho mora. Ich prienik do tohto regiónu spôsobila zvýšená intenzita nájazdov kočovných kmeňov z ázijských stepí. Od polovice 9. storočia sa začal termín „rusky“ („ruska vira“, „ruska cerkva“) používať v oveľa väčšom rozsahu.
V 10. storočí vzniká spojením viacerých východoslovanských kmeňov nový štátny útvar – Kyjevská Rus. Formuje sa východoslovanská etnická skupina, z ktorej sa neskôr vyvinuli tri samostatné národy – moskovský (ruský), ukrajinský (maloruský) a bieloruský. Ako potvrdzujú archeologické výskumy a archívne pramene, všetky súčasné ukrajinské (ruské, maloruské, rusínske) etnické oblasti boli kedysi pod silným kultúrnym vplyvom národov Blízkeho východu. V 8. storočí pred Kristom bolo toto územie pod výrazným helenistickým vplyvom. Gréci s územím dnešnej Ukrajiny intenzívne obchodovali a zároveň ho aj kultúrne ovplyvňovali.

Postupne sa posilnili diplomatické vzťahy a obchodné styky Kyjevskej Rusi s Byzanciou a vytvorili sa priaznivé podmienky na šírenie kresťanstva. Prichádza k postupnej evanjelizácii a bohoslužby sa na základe prekladov sv. Cyrila a Metoda konajú v slovienskom jazyku.
Ako bohoslužobné miesta sa začali stavať drevené stavby, ktoré obyvatelia nazývali cerkvy. Stali sa významnými strediskami kultúrno-spoločenského a hospodárskeho života. Nastal obrovský rozmach písomníctva, maliarstva a sakrálnej architektúry.
Pri šírení kresťanskej viery na území dnešného severovýchodného Slovenska mala podstatný význam misionárska činnosť solúnskych bratov, slovanských apoštolov a patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda (862–863) počas ich misijnej cesty na Veľkú Moravu.

Autor: Anton Fogaš